Posledný návrat k prírode
(esej)
V poslednom čase ma zaujali príbehy o budúcnosti našej Zeme. V každom takom príbehu sa hovorí, že buď tu o pár tisícročí budeme my ľudia, no celkom odlišný od dnešnej podoby, alebo tu naopak bude len vyľudnená Zem...
Je
dno je isté, hoci presne nevieme ako dopadne dnešný boj človeka s prírodou, veci sa zmenia...Nuž v jednom takom príbehu sa o budúcnosti našej zeme hovorilo asi takto: ľudia odídu do vesmíru, len čo nájdu novú žijúcu zem a tej našej starej, zdeformovanej, šedivej matke Zemi v náručí zostanú zmutované zvieratá, kontaminovaná príroda a neplodná špina...
Pri tej predstave mi bolo veľmi smutno, hoci viem, že v tom čase tu ja už určite nebudem. Áno nebude tu moje telo, budem možno iba kúskom prechemizovanej hliny, a možno len smietkou vo vzduchu..., a predsa ma bolí duša ... snažím sa totiž predstaviť si aký deformovaný bude musieť byť sám človek, keď bude mať to svedomie pustiť Zem, aký otupený bude ten človek, čo si pomyslí , že až ďaleko za hranicami jeho ga
laxie ho čaká šťastie, aký to chladný človek, ktorý keď zničí jednu zem, ujde na druhú...Keď človek viac ako je zdravé zatúžil po prospechu, začal budovať Ameriku... Pár chvíľ na to mu peniaze zalepili oči, a tak sa stále snažím predstaviť si, načo je človeku lietajúcemu vo virtuálnom svete peňazí príroda. Človek, ktorý si vytvoril tak protichodný a umelý svet, nemá ani poňatia, čo je príroda. Rovno v našej dimenzii jestvovania sa buduje akási umelá inteligencia bez cieľa s jedinou pohonnou látkou zvanou
„Prospech“. A tak klamstvo po klamstve nás vedie do záhuby. Ponímajúc to retrospektívne, pýtam sa: Prečo musí ľudstvo skončiť práve takto? Tento problém doby má aj kladné riešenie: Nemusí... Pre konkretizáciu som si vybrala myšlienku G. Andersa z jeho knihy Antikvariátnosť človeka: „... hŕstka tých, ktorí sú odhodlaní na radikálnu nápravu je veľmi malá v porovnaní s masami nerozhodných a oklamaných... Stojíme teda na križovatke. To, či nájdeme cestu mieru, alebo budeme ďalej kráčať doterajšou, pre našu civilizáciu nedôstojnou cestou brutálneho násilia, je len v našich rukách.“Čo je to tá cesta mieru? Ku komu môžem ja prechovávať mier? Predovšetkým ide o zachovanie mieru medzi ľuďmi, teda ide o cestu ku kolektívnosti. Človek by sa mal konečne vzdať vražednej individualizácie a pozrieť sa na svoj skutočný život. Chlad a nevôľa žiť s druhými ľuďmi v mieri je dnes skutočnou vzburou voči svetu. V dnešnom preľudnenom svete nemáme lepšieho východiska ako budovať prvotnú jednotu.
Veď kedysi bolo veľa veľrýb a svet išiel normálne, inokedy bolo zasa veľa hmyzu, a nič sa nedialo. No keď sa premnožil človek, veci sa odrazu vymykajú spod kontroly. Prečo už človek nemá silu zachovať prvotnú prírodnú jednotu? Prečo sa chceme navzájom zabíjať, my jedinci rovnakého druhu? Prečo nás už nebaví Zem a jej život, jej príroda? Zdá sa, že keď človek mieni opustiť zem, nemá k nej už žiaden vzťah. Nezáleží mu už na tom, čo sa s ňou deje, či jej ubližuje? Je jeho jediným cieľom len prekonať ju a poraziť ju?
Je vôbec možné toľké prevrátenie hodnôt, taká schizofrénia ľudstva, hoci človek sám je súčasťou prírody? Návrat k mieru by mohol byť návratom k jednote, a teda i návratom k prírode. Nemôžem si však dovoliť vyzvať človeka, aby sa vrátil späť. Mohla by som ho ukrátiť o možnosť mnohých
pozitívnych pokrokov. Avšak pohľad späť je nevyhnutný. Treba konfrontovať dnešok so včerajškom, aby sme mohli odstrániť prípadné odchýlky. No dnes sme už na ďalšej križovatke, ako to už bolo povedané, a preto sa nám tento labyrint sveta môže opäť raz skomplikovať, ak sa vyberieme úplne nesprávnou cestou...Keby sme tak porozmýšľali ako jeden podľa svedomia, hádam by sme sa vybrali správnou cestou. Ale my nie sme jednotní, aj G. Anders predsa na to tiež poukazuje, keď hovorí, že je len hŕstka tých, ktorí sú o
dhodlaní na radikálnu zmenu, nehovoriac o masách tých nerozhodných a oklamaných.Ale, čo ak nám to zasa nevyjde? Koľkokrát sme sa už snažili navrátiť k prírode a koľko sme tým zakaždým pokazili? Zanechali sme za sebou spúšť a zabudli na potrebu nápravy. Spomínam to preto, lebo sa zdá, že dnešné generácie predsa len smerujú opäť do prírody. Kultúra, umenie, knihy, huba, móda chce opäť čistotu a sentimentálnosť. Nebavia nás vyumelkované smery murovaného veľkomesta, protiví sa nám „špina v človeku i na člove
ku“. Teda i v postmodernej pluralite predsa len čistá línia prírody hľadí s odporom na tú špinu materiálneho odpadu... možno sa predsa len dočkáme kultúry, umenia, kníh, hudby a módy v syntéze na vyššej úrovni. Ale čo ak nie? Čo ak potom opäť zvíťazí materiálna žiadostivosť človeka, jeho egoizmus a bezohľadnosť? Čo ak opäť zabudne na prírodu? A čo ona, vydrží to? Nečaká nás už len posledný návrat k prírode?Pozrime sa teda na povahu dnešného človeka a pokúsme sa o prognózu jeho budúcej povahy. Aký je, čo má za sebou, čo už spôsobil, a čoho sa ešte dopustí? Napraví škody, alebo bude ďalej bezcitne bojovať s prírodou?
Za posledné desaťročia sa teda ľudstvo v mnohom zmenilo. Po tom ako sa spoločnosť začala viazať na materiálno, zdá sa že je z toho konečne i un
avená.A teda stojíme na tej križovatke. Naše cesty sa však rozchádzajú. Možno sú i takí, ktorí by chceli mať dom v lese , no dnes už nie je hory, ktorá by niekomu nepatrila. Možno by niektorí chceli ísť a dotknúť sa aspoň okrajov dažďových pralesov, keď s hrôzou zistia, že sa tam koná vojenská operácia, či im tam hrozí nejaké nové nebezpečenstvo. Ľudstvo sa rozpína a každý si niečo privlastňuje, človek nemá kam utiecť, aby bol sám so svojim „Ja“. Nemá šancu zistiť, že niekde za materiálnom sa dá nájsť tr
valé šťastie. V každodennom svete mesta je jeho jedinečnosť zredukovaná na kúsok mäkkej hmoty, ktorá slúži technike, hoci najskôr to technika mala slúžiť jemu. Človek tam nie je docenený, je len jeden z milióna, len jeden z putujúcich obrázkov, je len hmota bez duše, nemá silu bojovať proti spoločnosti. Je sám. Tu mu už ani technika nepomôže svojím zalepovaním očí. On opäť potrebuje prírodu, tak ako to bolo v renesancii, romantizme i v moderne.L. Mumford v knihe Mýtus stroja hovorí takto: „Táto bytosť je odtrhnutá od prirodzeného životného priestoru a od kultúrnych podnetov, v ktorých vznikajú ľudské normy určujúce humánny charakter človeka. Organizovaného človeka teda môžeme stručne definovať ako istú časť ľudskej bytosti, ktorej potlačili iné možnosti výv
oja a rastu, aby bolo možné kontrolovať ostávajúce čiastkové energie a začleniť ich do mechanicky usporiadaného kolektívneho systému.... Vzorom organizovaného človeka je stroj. Čím dokonalejší bude mechanizmus, tým menší a bezvýznamnejší je zvyšok života, ktorý je však potrebný, aby vývoj mohol pokračovať.“Navyše A. Einstein problém civilizácie dopĺňa asi takto: „Všetko čo nám za posledných sto rokov daroval objaviteľský duch mohlo prispieť k utváraniu šťastného života bez ťažkostí, keby organizačný vývin dodržal krok s technickým vývinom. Takto sa však naše s námahou dosiahnuté výdobytky vynímajú v rukách našej generácie ako britva v rukách trojročného dieťaťa. Fakt, že vlastníme priam zázračné výrobné prostriedky, nepriniesol slobodu, ale starosť a hlad.“
Človek sám svojou činnosťou spustil koniec sveta, niektoré problémy sú tak neúnosné pre Zem, že aj myseľ sa nad nimi pozastavuje. Bez pochýb teda potrebujeme znovuzrodenie a návrat k prírode. Čo ale treba urobiť, aby skutočne nešlo o ten posledný?
Un
avenému človeku technokracie by prospel pokoj, aby si mohol uvedomiť, že formovanie línie ovládania a víťazstva nad prírodou je vcelku slepé a bezcieľne. Veď, prečo by mal zničiť zem natoľko, aby nebola schopná života, keď život mu dala ona sama? Prečo mu táto zem nestačí? Prečo nie je pre neho dosť dobrá? Nie je tak trochu pokrytcom? Naozaj chce ujsť z jediného domova a stať sa bezdomovcom? Kam to mieri, ak nie do diaľok bez domova, tam kde sa srdce napĺňa ničotou? Prečo človeku nestačí to, čo má a sústavne chce ovládať všetkých a všetko? Chýba mu skromnosť. Nie je schopný prispôsobiť sa a milovať svoj domov. Je ako také vymaznané decko, čokoľvek mu môžete dať, aj tak sa vám postaví na odpor... čím viac má, tým viac je nespokojné a nevďačné.Dnešný človek je navyše vrahom všetkého živého, dokonca i morálky. V jeho rukách je smrť, kým v prírode je život. V prírode je dobro, pokoj, šťastie, vyrovnanosť, kým človeka spútava zlo. Človek ako nástroj zla bojuje proti dobru a zabúda, že dejiny sa majú skončiť por
ážkou zla. Človek spustil „apokalypsu“. Koľkí sa vrátia domov?Keby bol človek trochu skromnejší, keby bol schopný uvedomiť si, že tento svet je najlepší zo všetkých možných svetov... potom by možno pochopil život. A keby nebol taký pyšný, možno by sa dokázal pokloniť prírode. A keby uznal, že ju má zveľaďovať, nie ničiť, možno by sa už vrátil navždy.
Komentáre