puesnada

V knihe Alberta Thibaudeta Fyziológia kritiky som našla zaujímavé rozdelenie tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom zasahujú do kritiky literatúry alebo sa stávajú svojou tvorbou jej súčasťou. Okrem kritiky profesionálov a kritiky umelcov je nevyhnutné venovať pozornosť kritike tzv. „ľudí jemných mravov“, ktorí vytvárajú spontánnu kritiku... Dovolím si povedať, že to sme práve my, keďže viac ako 50% čítajúcich sa pravdepodobne stotožní práve s kritikou spontánnou.

Dennodenne sme jej súčasťou, radi si povieme, ako na nás pôsobia nové veci a tiež radi zdieľame svoje názory s kopou ďalších každodenných kritikov. Na nás je založená univerzálna kritika, a možno práve my sme jej najsilnejším zdrojom, kým ona má zároveň silu ovplyvniť naše myslenie. Takže kritika ako taká je zložitá a má pravidlá pre svoj správny chod. To však nie je dôvod, aby ľudia svoje názory a estetické cítenie nemohli slobodne rozvíjať a šíriť, práve naopak... Háčik je v relativite... relatívnosť myšlienok, tvorby, umenia, formy, krásy...

Ani dnes presne nevieme definovať estetičnosť javov, ktoré k nám prúdia, a v súčasnej neobmedzenej svetovej pluralite je to o to ťažšie. A preto jediným spoľahlivým východiskom nám ešte aj dnes môže byť tradičný POCIT, hoci i ten len podporuje relativitu a pluralitu krásy a umenia dnes a zajtra. Nevadí, poďme sa naň spoľahnúť a pozrime sa tak na súčasný literárny vkus. A.T . v spomenutej knihe cituje Voltaira, aby ukázal nevyspytateľnosť písania a risk, ktorý so sebou nesie každé napísané slovo...: „Jestvuje mnoho vzdelaných ľudí, ktorí nie sú spisovateľmi, a tí sú pravdepodobne najšťastnejší. Nehrozí im nevkus, ktorý často kráča ruka v ruke so spisovateľským remeslom, nehrozia im hádky, ktoré plodí súperenie, hnevy stránok a nesprávnych súdov. Tešia sa viac zo spoločnosti, sú sudcami, kým ostatní sú súdení.“

A to sú kritici „v obecenstve“, ktorých nástrojom je hovorená kritika... Ako potom písať? Oplatí sa písať? Nie je to len odraz suchého individualizmu, to čo sa rodí medzi umelcami a spontánnou kritikou? Vážim si písanú kritiku, no ani jedna nezostáva nepoznačená vkusom, koreňmi a niečím, čo tu už raz bolo... A tu musím upozorniť na novosť, ktorá sa v tej kope každodenna predsa len môže objaviť... Som jednoznačne za to, aby sa v každom kúsku hľadala novosť, ktorá dokáže nadchnúť a spájať, veď tam niekde musí viesť cesta k smerodajnému prúdu, ktorý si to razí navzdory svetovej sterilite a proti nej...

Poslednýkrát chcem pozornosť upriamiť na spontánnu kritiku, ktorá je čerstvá a moderná, a zostáva mi len súhlasiť s A.T., ktorý píše, že „univerzitná kritika, príliš učená, príliš vzdelaná, príliš pohrúžená do minulosti, sa stáva trochu ľavou, ťarbavou pred novými dielami pred tým, čo tvorí zmysel nového diela, čiže pred jeho nepodobnosťou minulosti. Práve tu je potrebná spontánna, ostražitá, bystrá, kritika, ktorej novosť údivu môže rezonovať s novosťou umeleckého diela... kritika, o ktorej sa zmieňujú spisovatelia a ktorej súhlas ak netvorí slávu, zaobstaráva aspoň úspech.“

Pocit nemusí byť vždy estetický ani pre samého autora, písanie môže mať úplne iné sféry krásy, a to nie je po prvýkrát v dejinách literatúry, kedy sa snažíme byť otvorení priam pre šokujúcu novosť... V čítaní i písaní nových diel som preto otvorená pre technický i beletristický slovník, strohosť či kvetnatosť veršov, absurdnosť i primitívnosť formy vyberané čisto len podľa pocitu a aj pre mnohé nečakané javy v snahe stotožniť sa s ich obrazmi... Veľa vecí tu už bolo, no ani raz nevstúpiš do rovnakej rieky... A pocit zastane navždy autentický, subjektívny, prahnúci po objavení... Preto nezatvárajme dvere pred tým, čomu nerozumieme, naopak venujme pozornosť veciam nejasným a nezavrhujme to, čo nehýbe naším vnútrom... Novosť je skrytá a hodnotná, nie je lacná, nie je jednoznačná, ale je samozrejmá, existuje. Našou úlohou je čítať a písať s očami otvorenými...

Pre pojem modernosť v literatúre opäť súhlasím s A.T.: „Kritik je múdry, ak sa v otázke moderného a starého zachová ako barón Gondemarck v Parížskom živote a „nezaviazne až po krk“ ani v jednom ani v druhom, ale je moderným či starým iba mimochodom, raz do mesiaca...“