puesnada

Keď som bola malá, páčili sa mi dotieravé mačky. Chcela som sa s nimi hrať a mať ich stále pri nohách, a vedela som, že oni mi vždy splnia túto túžbu. Ale v uliciach ich nikdy nebolo toľko aby som sa v tom divnom priateľstve dostatočne vyžila...

Kde si toľko bola? To ty si bola to plaché mača na rohu ulice?! Mala si malú hlávku a skákala si jedna radosť. Keď som ťa chcela vziať na ruky, zaraz ťa nebolo. A tak ubiehali roky, a ja som sa vzdala túžby držať ťa v náručí. Bola si pre mňa iba model pre pekné sošky na polici. A ako sa tvoj štíhly krk rokmi preťahoval a urobili z teba kráľovnú výkladov, pre mňa si prestala existovať. Bola si len naučené slovo, iba mačka. Aj ulica sa rokmi rozpila ako zmoknutý obraz a nárek malej mokrej mačky pod oknom mi bol zrazu cudzí. Nepotrebovala som ťa, a tak si zmizla.

Ešte pred chvíľou som mala divné tušenie...akoby som sa už hodnú chvíľu prebúdzala, akoby som na ňu už hodnú chvíľu čakala, práve som na ňu myslela... A teraz stojím na rohu ulice a dívam sa jej do očí...sú už staré a zdá sa mi, že mi čítajú z duše nevyslovenú otázku. Som v rozpakoch, neviem, či jej mám dovoliť obtrieť sa mi o nohy...dnes sa mi hnusí, hoci viem, že má odpoveď. Kde si toľko bola, láska?